NEZNÁME „X“

            Keď som nastúpila do detského domova ako začínajúca vychovávateľka, mala som vo všetkom jasno. Tešila som sa, aká budem ku všetkým deťom vľúdna, ako sa stanem ich dôverníčkou. Bola som odhodlaná stať sa najláskavejšou „tetou“ v detskom domove.
            Moje predsavzatie umocnila skutočnosť, že som do svojej novej práce nastupovala v čase Vianoc. Nielenže som chcela opusteným deťom urobiť krásne Vianoce, ale chcela som okolo seba „vyžarovať“ vianočnú atmosféru všade, kadiaľ prejdem.
            Bolo to pekné predsavzatie.
            Ale zrazu som videla, ako sa jeden chlapček začal biť. Kebyže len biť. Vystrájal ako divý. Neudržala som sa a začala som naňho kričať. Nič nepomáhalo. Odtrhla som ho od iného chlapčeka, s ktorým sa bil. „Toto ti len tak neprejde,“ povedala som mu.
            Bola som poriadne rozčúlená. V tom momente som nechcela s ním hovoriť. Nerada niečo vysvetľujem, keď som v hneve.
            Na chodbe som stretla riaditeľku domova a hneď som jej porozprávala, čo sa medzi chlapcami odohralo. Pozvala ma do svojej pracovne. „Vieš,“ povedala mi. „ten chlapec mal ísť na Vianoce k dedkovi na dedinu a veľmi sa tešil. Ani nevieš, ako... Dedko je síce starý a slabý – vnuka si k sebe nastálo nemôže vziať – ale na Vianoce sa dohovorili, že ich strávia spolu. A teraz nám telefonovali, že dedka odviezli do nemocnice a chlapec bude musieť ostať po celé Vianoce v domove.
            Vieš, on nie je zlý. On je zúfalý. On nie je zlý. Len sa bojí, že dedko zomrie a že ostane na svete sám.“ Mlčala som.
            Niekedy si myslíme, že ten druhý je zlý, pretože urobil niečo zlé. Ale myslíme si to len preto, lebo nevieme, prečo sa tak správa. Neraz posudzujeme človeka „podľa obalu“. Ale nevieme, čo je vo vnútri. Ale správame sa tak, akoby sme to vedeli.
            V každej rovnici – aj v rovnici ľudského života – je „neznáma veličina“. Nejaké „x“. Aj ľudské srdce skrýva svoje „neznáme x“ a pokiaľ ho nepoznáme, môžeme človeku ublížiť.
            Od tých prvých Vianoc v domove som nezabudla na túto pravdu. Mávam pred očami zápasiaceho chlapca. Zápasil s kamarátom? Nie... On zápasil s úzkosťou. So strachom. So samotou.
            Ja som vtedy nebola schopná rozpoznať ono „x“. Ak by som potrestala chlapca, čo by som trestala? Trestala by som úzkosť, strach...
            A preto by som trestala nespravodlivo. Odvtedy sa snažím odhaľovať „neznáme x“ v rovniciach ľudských životov.
            V matematike to býva kde komu ľahké a jasné. Ale v ľudských dušiach?
            Vadí nám niekto? Rozčuľuje nás? Nerozumieme, prečo sa tak správa?
            Nie je to preto, že sme v rovnici jeho duše doposiaľ neodhalili ono utajované „neznáme x“?

(spracované podľa Eduarda Martina, Srdečné pozdravy z Betléma, upravené)